Po desiatich rokoch

Svoj prvý návod na zabezpečenie fotopascí som napísal asi pred desiatimi rokmi. Odvtedy spôsob, akým ich chránim, neustále dolaďujem. Stručne povedané: bežná ochrana proti odhodlanému zlodejovi nefunguje.

Ochrana, po ktorej majitelia siahajú — a prečo zlyháva

Stále dookola sa objavujú tie isté vrstvy fyzickej ochrany: maskovanie, lanko alebo káblový zámok, kovové bezpečnostné boxy, montáž štyri metre vysoko na strom, reťaze okolo kmeňa.

Ani jedna z nich nezastaví niekoho, kto chce fotopascu naozaj dostať preč. Odhodlaný zlodej vylezie aj do štyroch metrov, druhýkrát sa vráti so správnym náradím alebo strom rovno rozoberie. Väčšinou mu nejde ani o predaj — jednoducho nechce mať fotopasce na „svojom“ pozemku.

Čísla, ktoré to potvrdili

Medzi ďalšími majiteľmi fotopascí som spravil krátky prieskum. Výsledky:

  • 75 % prišlo aspoň o jednu fotopascu kvôli krádeži
  • Viac ako 40 % prišlo o viacero fotopascí
  • 38 % krádeží si poradilo s lankovým zámkom
  • 34 % si poradilo s maskovaním
  • 28 % si poradilo s kovovým boxom
  • Iba 15,4 % ukradnutých fotopascí stihlo pred krádežou zachytiť akúkoľvek fotku zlodeja
  • 86,5 % okradnutých krádež nikdy nenahlásilo polícii
  • Približne 4 % ukradnutých fotopascí sa niekedy podarilo získať späť

Traja zo štyroch majiteľov už boli okradnutí. Jeden zo siedmich má fotku. Jeden z dvadsiatich piatich dostane fotopascu späť. Polícii to nenahlási takmer nikto.

Zmena: nebrániť sa, ale identifikovať

Prístup sa musel zmeniť. Ak žiadna fyzická ochrana spoľahlivo nezastaví odhodlaného zlodeja, zmysluplná otázka znie, čo sa stane, keď už fotopasca zmizne — ako zistiť, kto ju vzal.

Metóda, ku ktorej som sa dopracoval, je niečo, čo by som nazval sociálnym inžinierstvom s trochou programovania. Stavia na jednom správaní, ktoré má spoločné takmer každý zlodej fotopascí: po krádeži skôr či neskôr vloží SD kartu do počítača, aby sa pozrel, čo na nej je. Práve s touto chvíľou zvedavosti sa dá reálne pracovať.

Ako funguje HTML návnada

V najjednoduchšej podobe ide o malú HTML stránku na SD karte, ktorá vyzerá ako bežná súčasť výstupu fotopasce. Keď ju zlodej otvorí v prehliadači, JavaScript na strane klienta potichu odošle na môj webový server IP adresu, údaje o prehliadači a platforme, operačný systém a časovú pečiatku. Ak stránka požiada prehliadač o povolenie polohy — a zlodej ho udelí — odošle aj presné GPS súradnice.

Žiadosť o polohu funguje najlepšie vtedy, keď má zmysel. V jednej verzii sa stránka tvári ako mapa s polohami ďalších fotopascí a žiada návštevníka, aby povolil prístup k polohe, vraj „na zobrazenie presných súradníc ďalších stanovíšť fotopascí“. Zlodej, ktorý práve ukradol fotopascu, má všetky dôvody chcieť tieto informácie. Niektorí povolenie udelia.

Za HTML stránkou je malý backend, ktorý zozbierané údaje zapíše do logu alebo pošle upozornenie e-mailom.io, ip-api.com alebo ipgeolocation.io — aj tak však potrebujete, aby zlodej povolil polohu v prehliadači.

Podstatné je toto: na zlodejovom počítači sa nič nespustí, kým sa sám nerozhodne súbor otvoriť. Žiadny malvér. Žiadna inštalácia. Len webová stránka, ktorú si po krádeži karty sám dobrovoľne otvoril.

Prípad, ktorý vyšiel

Raz sociálne inžinierstvo zafungovalo dokonale: zlodej, dosť zvedavý na to, aby chcel vidieť polohy ďalších fotopascí, povolil prehliadaču prístup k polohe. Stránka vrátila jeho GPS súradnice — dosť konkrétne na to, aby sa s nimi dalo niekam ísť.

Od skriptu k službe

Dlho to bežalo ako ručne poskladaná sada PHP a HTML súborov na mojom fotografickom webe turiecfoto.sk — priečinok s falošnou stránkou na reset PIN-u, endpoint na zaznamenávanie, malý administrátorský prehľad, pripojenie k databáze a pár pomocných skriptov. Na moje vlastné fotopasce to stačilo.

Keď som rovnaký prístup premenil na online službu, dá sa použiť aj mimo tohto jedného nastavenia. V My Trail Camera sa zaregistrujete na mytrailcamera.pro, pridáte každú fotopascu, stiahnete si ZIP s návnadovými súbormi a skopírujete ich na SD kartu. Keď niekto niektorý z nich otvorí, príde vám e-mail s IP adresou, odtlačkom prehliadača, približnou polohou a hodnotením, aké silné sú dôkazy.

My Trail Camera je zadarmo a bez limitu fotopascí — je to to isté jadro ochrany proti krádeži, aké som používal sám, plus získanie telefónneho čísla cez falošný reset PIN, zóny sledovania na mape, odhady batérie podľa počasia a správu s dôkazmi pre políciu, ktorú si vytlačíte alebo uložíte ako PDF.

Čo služba robí — a čo nie

Služba nikoho nehackuje. Na zlodejovo zariadenie nič neinštaluje, neskenuje siete a nerobí nič bez toho, aby zlodej sám niečo urobil. Návnadové súbory sú obyčajné HTML stránky, ktoré po otvorení v prehliadači pošlú bežnú HTTPS požiadavku na mytrailcamera.pro — s rovnakými informáciami, aké dostane ktorýkoľvek web od ktoréhokoľvek návštevníka.

Užitočnými ich robí kontext: karta je ukradnutá, súbory otvára zlodej a požiadavka vznikne vďaka jeho vlastnej zvedavosti.

Pár odporúčaní

Ak by som mal po desiatich rokoch zhrnúť praktické poznatky:

  • Existujú fotopasce s aktívnym GPS a ochranou proti krádeži; ľahšie ich nájdete na zahraničných trhoch ako na slovenskom
  • Apple AirTag ukrytý v popruhu alebo v tele fotopasce je prekvapivo lacná vrstva ochrany navyše
  • Zostaňte v medziach zákona — cieľom je jedna IP adresa a jedna poloha, ktoré odovzdáte polícii, nie sledovanie
  • Pomáha dať na kartu popri skutočných fotkách viac návnadových súborov, aby karta zlodejovi pri prezeraní nepripadala podozrivo prázdna

Prečo som to vytvoril

My Trail Camera som vytvoril, pretože som ju sám potreboval. Jadro ochrany proti krádeži je zadarmo a tak to aj zostane — je to ten istý mechanizmus, aký používam na vlastných fotopasciach.

Zaregistrujte sa zadarmo na mytrailcamera.pro a vyskúšajte to s ďalšou kartou.